- Chceme žiť v mieri s inými štátmi. So všetkými chceme spolupracovať slobodne a vo vzájomnom rešpekte, aby sa to najlepšie z každého národa mohlo šíriť do celého sveta.
- Preto ani my nebudeme násilím zasahovať do vnútorných záležitostí cudzích štátov. Zaväzujeme sa plne rešpektovať ich hranice, kultúru, zákony, vlády či spôsoby vládnutia.Dokonca aj to, čo pokladáme za nemorálne, pretože každý národ má právo na slobodný rozvoj. Sme si vedomí, že ak by aj za našimi hranicami dochádzalo k porušovaniu ľudských práv, násilnými zásahmi zvonku by sa situácia mohla len zhoršiť.[1]
- Rovnako sa vyvarujeme akýchkoľvek súdov, ohovárania či iného konania, ktoré by mohlo znížiť dôveru vlád či organizácií pôsobiacich na území cudzích štátov. Nebudeme to ani tolerovať na svojom území. Rešpektujeme prezumpciu neviny spolu s právom národov tvoriť a presadzovať vlastné zákony. Sme si vedomí, že len takýmto spôsobom sa dá zastaviť škodlivé pôsobenie propagánd.
- Svojich občanov chránime tak, že nedovolíme, aby životu ohrozujúce útoky dosiahli až k nim. Na takéto provokácie však nebudeme odpovedať podobnými útokmi, aby sme zabránili ešte väčším škodám z roztočenia špirály vzájomnej nevraživosti a radikalizácie. Veríme v hodnotu zlatého pravidla „Nerob druhým to, čo nechceš, aby robili Tebe“, ktoré tiež hovorí o tom, že je lepšie nechať pôsobiť múdrosť „Božej spravodlivosti“ aby rozhodla kedy a ako budú potrestaní cudzí vládcovia a národy.
- Ochrana našich občanov je zabezpečená predovšetkým cez zabezpečenie a obranu hraníc pred každým možným útokom zvonku[2]. Spolu s tým si vyhradzujeme výsostné právo nad rozhodovaním a kontrolou koho na svoje územie pustíme a koho nie.
- Tým istým spôsobom budeme pomáhať brániť hranice ktoréhokoľvek iného člena, aby bola chránená celá mierová zóna. So súhlasom ohrozenej vlády jej pomôžeme:
- V zabezpečovaní, aby sa počas konfliktu nedostávali na jeho územie nepriateľské vojská alebo zbrane. V prípade preniknutia ich pomôžeme zajať, odzbrojiť alebo zneškodniť.
- V ochrane vzdušného priestoru. Ak začne vojna a je evidentné, že zahraničný agresor nemieni prestať v ostreľovaní mierovej zóny, pomôžeme zakročiť proti všetkým druhom útočiacej techniky. Za legitímnu obranu budeme považovať aj ich zneškodnenie na území agresora.[3]
- Dokonca ani v prípade vojny nebudeme na území nepriateľa zabíjať ani ohrozovať životy ľudí, pokiaľ bezprostredne neohrozujú životy našich obyvateľov. Budeme tam uskutočňovať len lokálne operácie zamerané na strely a vojenskú techniku, z ktorých práve útočia na územie mierovej zóny, a to výlučne v miere nevyhnutnej na ich zastavenie, po ktorom už na území útočiaceho štátu nebudeme viesť žiadne ďalšie vojenské akcie.[4] Zaparkovanú vojenskú techniku alebo zásoby munície na území nepriateľa môžeme ničiť len vtedy, ak je oprávnené sa domnievať že budú použité a nedokážeme iným spôsobom zabrániť ich smrtonosným účinkom v mierovej zóne. Avšak zase len v miere nevyhnutnej na ochranu ľudských životov a tiež dovtedy, pokiaľ nepriateľ nevydal súhlas na zastavenie útokov. Cieľom nového bezpečnostného systému je vojnám predchádzať a hasiť ich kým sú ešte malé, a nie ich naopak rozdúchavať.[5]
- Nikto nesmie zneužiť vojenskú silu mierovej zóny na oslabovanie alebo ničenie nepriateľa. Akonáhle prestanú útoky, musia byť okamžite zastavené aj vojenské operácie proti bývalému útočníkovi. Obete môžu od útočníkov požadovať reparácie, avšak ich vymožiteľnosť musí byť uplatňovaná výlučne mierovou cestou.[6]
- Sme si plne vedomí toho, že mier medzi štátmi sa dá docieliť len tak, že si všetky strany vzájomne odpustia všetko z minulosti, aby sa mohlo začať odznovu. Ku dňu vstupu do mierovej zóny sa preto aj my zriekame všetkých zmluvne nevysporiadaných nárokov voči iným členom, ktoré vznikli alebo mohli vzniknúť v súvislosti s vojnami. Uvedomujeme si, že aj naši obyvatelia alebo vlády sa v minulosti v tom snáď nezachovali vždy čisto, či už priamo v úlohe agresora alebo jeho podporou.
- Kto je schopný odpustiť, zaslúži si tiež odpustenie. Nebudeme teda súdiť ani stíhať občanov ostatných členov mierovej zóny za vojnové zločiny, ktoré boli spáchané v čase pred ich vstupom. Za tieto činy nebudeme voči nim uplatňovať sankcie ani sa riadiť výrokmi medzinárodných trestných tribunálov.
- V deň nášho vstupu upúšťame od všetkých snáh vojensky dobývať územia, ktoré v tom čase neboli v našej správe, a to aj vtedy, ak ich pokladáme za naše vlastné. Viac si ceníme životy obyvateľov, ktoré sú vždy ohrozené po každej takejto zmene[7], ako aj počas samotných bojov,[8] a tiež možnosť okamžite zastaviť utrpenie našich obyvateľov na bojovom poli. Nepopierame právo národov na dobitom území na slobodu alebo štát. Vieme však, že existujú aj lepšie a oveľa efektívnejšie možnosti boja, ako napríklad „pasívna rezistencia“, ktorá už neraz dokázala zvíťaziť nad mnohonásobne silnejšími armádami okupantov či kolonizátorov.
[1] Bez zásahov cudzích armád je každý národ plne schopný vyniesť k moci a udržať takú vládu, ktorá je blízka jeho zmýšľaniu a o ktorej je presvedčený, že mu zabezpečí mier. Rozdiely vyplývajú z toho, že niekde si stabilita vyžaduje vládcu tvrdšej ruky, zatiaľ čo inde ju môžu udržať aj demokratickejšie systémy. Každý národ potrebuje svoj systém vládnutia. To čo sa mohlo u neho v dlhodobom rámci slobodne vyvinúť je pre jeho väčšinu to najlepšie, pretože také chce, alebo aspoň toleruje ako najlepšie z možného. Aj keď by mu to malo priniesť len možnosť poučenia sa z vlastných chýb.
[2] Národ, ktorý si slobodne môže tvoriť vlastné pravidlá a podmienky na život, môže najlepšie spoznávať, že k trvalému blahobytu vedie len čestný, poctivý a dobromyseľný prístup vo všetkom. Pevné rozhodnutia jednotlivých ľudí ísť touto cestou upevňujú dôveru a spoluprácu, zatiaľ čo nečestnosť, nespravodlivosť a snaha ovplyvňovať vývoj len hrubou silou túto dôveru rozleptáva a vedie k destabilizácii, utrpeniu a vojnám. A s tým súvisí aj nutnosť ochrany hraníc. Tí, ktorí chcú žiť čestne, musia byť chránení, aby sa dobro spolu s bohatstvom mohli ďalej rozširovať. Celý princíp vládnutia spočíva v tvorbe hraníc a mantinelov vo forme zákonov a garanciách aby sa neprekračovali, pretože majú slúžiť pre ochranu obyvateľstva. Všetko tomu napomáha, aj preto sa dá brániť vždy ľahšie a účinnejšie ako viesť dobyvačnú vojnu.
[3] Aj zostrelená raketa či lietadlo môže napáchať veľa škôd, pred ktorými chránime územie mierovej zóny.
[4] Vždy treba myslieť na to, že útok môže byť vedený pod falošnou vlajkou s cieľom provokácie. Môže ísť tiež o situáciu, do ktorej sa vláda agresora dostala omylom. Alebo mohlo ísť o výsledok nechceného vývoja udalostí, ktorý sa vymkol z rúk, skratového konania vojakov alebo ich veliteľov pod vplyvom zle vyhodnotenej situácie, falošných či prehnaných informácií, intríg, atď.. Vo všetkých týchto situáciách je možné ukončiť problém pomerne ľahko a nenásilnou cestou, ak aspoň jedna strana rešpektuje mocné princípy schopností odpúšťať, pomáhať a chrániť pred utrpením dokonca aj nepriateľov. Tí čo to dokážu si získajú rešpekt a dôveru, čo samotné dokáže zahanbiť odzbrojiť aj toho najsilnejšieho nepriateľa.
[5] Pri akciách odpovedajúcich na útoky je potrebné vždy vychádzať z toho, že národy na celom svete chcú žiť v mieri. Žiadny z nich nechce vojnu. Uhasenie konfliktu je skutočne tou najväčšou hodnotou pre všetkých zúčastnených.
[6] Bez tejto podmienky nie je možné vo svete dosiahnuť mierovú spoluprácu, pretože každý národ má vlastný pohľad na to čo je v danej chvíli spravodlivé a čo nie.
[7] Keďže sú životy okupujúcich vojakov neustále ohrozované, vždy sa dopúšťajú násilia voči miestnym obyvateľom, ktorých považujú za obrancov, diverzantov, partizánov, kolaborantov, atď.. A k podobnému, často dokonca ešte väčšiemu násiliu dochádza potom neskôr, keď sa podarí znovu oslobodiť územie od vojsk okupantov. Tentokrát hrozí vyrovnávanie účtov zo strany poškodených obyvateľov a vojakov za svoje zničené životy. Často sú pritom napádaní, vysídľovaní či vraždení nielen kolaboranti, ale celé etnické skupiny. História zaznamenala mnoho krutostí aj v tomto smere, ktoré vznikli z bolesti a nenávisti v spojení s neschopnosťou odpúšťať.
[8] Nejde pritom len o ľudské životy a obrovské materiálne straty, keď sa dovtedy prekvitajúce mestá menia na ruiny. Nemenej vážne sú rozbité vzťahy, psychika a morálka zúčastnených na celý zostávajúci pozemský život.