- Napriek všeobecnej zhode na potrebe zákazu použitia ozbrojenej sily v medzinárodných vzťahoch sa stalo bežným „štandardom“, že silnejšie mocnosti útočia na menšie štáty.
- Každý takýto útok výrazne prehlbuje globálnu neistotu, nedôveru a pocit ohrozenia v medzinárodných vzťahoch, pretože si nikto nemôže byť istý, či sa nestane ďalšou obeťou. Nemožno ani dôverovať krajinám alebo vládam, ktoré sa k tomu uchyľujú, pretože v očiach mnohých sa ich konanie nelíši od organizovaného zločinu alebo terorizmu.
- Násilie, ktoré pri tom vzniká, sa pritom nikdy neobmedzuje len na územie napadnutej krajiny. Aj v krajine útočníka sa zákonite radikalizujú masy obyvateľov, keďže tí ktorí sú prirodzene proti násiliu „musia“ byť potlačení. Vlády, ktoré vedú vojny, ich musia nejako zdôvodniť, čo potom veľmi často vedie k intrigám a silnej propagande, šíriac ešte viac strachu a nedôvery.
- Veľké superveľmoci sa pre svoju ochranu snažia oslabovať svojich súperov, alebo im aspoň zabrániť aby sa stali dostatočne silnými. Menšie štáty, ktorých schopnosti sú v tom obmedzené, sa zase snažia chrániť vstupom do vojenských aliancií so superveľmocami.
- V dnešných podmienkach nemôže ani jeden z dvoch zmienených spôsobov „ochrany“ dlhodobo udržať globálny mier a stabilitu. Prvý možno považovať za trvalú skrytú vojnu. Ani druhý sa však v tom nelíši. Keď silný člen nejakej aliancie vojensky zaútočí na iný štát, je otrasená dôvera celej aliancie. Čím viac krajín sa k nej pripojí, tým viac napätia to prinesie, pretože rastúca vojenská sila môže byť mnohými považovaná za hrozbu. „Slabší“ členovia vojenských aliancií navyše nezvyknú odsudzovať „silných“ spojencov za ich agresiu. To všetko sú dôvody kolapsu súčasného systému globálnej bezpečnosti.
- Ak by sme mali zhrnúť nebezpečenstvo, ktoré hrozí, súčasné opatrenia na zabránenie menším vojnám medzi štátmi vytvárajú podmienky pre veľký globálny konflikt tým, že vytvárajú a eskalujú napätie medzi celými svetovými časťami. Dostávame sa do situácie, aká už raz nastala pred prvou svetovou vojnou.
- Áno, mohol by fungovať globálny bezpečnostný systém, kde by jedna alebo viac najväčších a najsilnejších vojenských mocností alebo aliancií slúžili ako "svetoví policajti", ktorí strážia princíp nepoužitia vojenskej sily v zahraničných vzťahoch. A áno, aj jeho stabilita by mohla rásť so zvyšujúcim sa počtom členov. Avšak na to, aby sa tak stalo, musia byť splnené dve dôležité podmienky:
- Všetci takíto "policajti" musia ísť príkladom ako pozitívne vzory, čo sami nikdy neporušujú pravidlá, ktoré chránia.
- Nie politika, ale hodnoty a princípy musia vládnuť. Členstvo v takejto "aliancii policajtov" alebo "mierovej zóne" musí byť otvorené pre každú krajinu, ktorá je ochotná rešpektovať jej pravidlá, bez ohľadu na politické systémy, vlády, náboženstvá alebo iné spoločenské hodnoty, ktoré jednotliví členovia podporujú alebo nepodporujú na svojom území.
- V súčasnosti nie je splnená ani jedna z dvoch uvedených podmienok. Zmeniť to je cieľom tejto mierovej iniciatívy.
zahraničná politika 21.storočia